Vo filme My zdes zachytil pocity vykorenenej rodiny, v snímke Hranica ponúkol pohľad na nezmyselne rozdelenú dedinu. Vlani vypustil do kín svoj hraný debut Deti a teraz pred divákov predkladá dokument Tak ďaleko, tak blízko, na ktorom pracoval dlhých sedem rokov. Nie že by si to vyžadovala jeho technická náročnosť, alebo že by bol v pravom zmysle slova časozberným. Tak dlho však Jarovi Vojtekovi trvalo, kým bol spokojný s tým, ako tému svojho filmu a jeho hrdinov dokázal uchopiť – a hádam aj pochopiť. Film je o štvorici mladých autistov a ich najbližších.

Búrať mýty

Hoci všetci máme určitú predstavu o tom, čo je to autizmus, v praxi má ešte rozhodne čím prekvapiť. Práve búrať mýty je hlavnou úlohou Vojtekovho filmu. Ak však vravíme búrať, nemyslíme tým šokovú terapiu pri hľadaní mrazivých senzácií, ale celkom realistický a autorskou rukou citlivo vedený náhľad do „suchej“ (ale vlastne pozoruhodne pestrej) každodennosti týchto ľudí.

Dokumentarista si vybral protagonistov, ktorí dokážu, že autistom je každá škatuľka pritesná – hoci žiaden z nich nepredstavuje ono mýtické percento tých, ktorým hendikep „vyvažuje“ nejaká zázračná schopnosť.

Silvia, Jakub, Milan a Andrej zastupujú štyri rozdielne podoby autizmu – od vysoko funkčného, keď je osoba schopná živo komunikovať či dokonca pracovať, až po ťažšie formy, ktoré si vyžadujú dvadsaťštyriho­dinovú opateru a nekonečnú trpezlivosť. Z jednotlivých výjavov z ich života film skladá mozaiku, ktorá do tmavých kútov prepúšťa svetlo a optimizmus, ale aj triezvy pohľad na vec, napríklad v situáciách, keď sa autista skrátka nedá slovne „prehovoriť“ a môže byť skutočne sebe či tým okolo seba aj nebezpečný.

Kameru zaujíma najmä prepojenie medzi autistom a jeho okolím. Namiesto snahy dostať sa za každú cenu do hláv ľudí, ktorí sú, napokon, enigmou aj pre modernú medicínu, používa ako most do ich sveta ich rodičov, opatrovateľov, súrodencov. O svoj údel sa neprosili, zvládajú ho však s obdivuhodnou silou. Pri pohľade na nich sa nejde ubrániť otázke: Dokázali by sme to tiež?

Z dvadsaťminútovky celovečerný film

Jarovi Vojtekovi sa medzi obsahom a formou filmu podarilo nájsť pozoruhodný paradox – pri rozprávaní o ľuďoch, ktorých väčšina laikov považuje za celkom nekomunikatívnych, dáva štedrý priestor práve nekomentovaným výstupom ich samých. Väčšinou ich zaznamenáva pri interakcii s ich blízkymi, viackrát dokonca pri vzájomných rozhovoroch medzi nimi samými, čím jednu z najčastejších povier spájaných s autizmom s ľahkosťou názorného príkladu vyvracia.

Film je v každom ohľade verný praktickému pohľadu. Akákoľvek poučkovitosť ostáva pri úvodnom encyklopedickom výklade pojmu autizmus. Citlivou voľbou situácií, ale aj podtém, ktorých sa film dotýka, však dokáže povedať azda aj viac, ako odborné publikácie. Veľmi úprimne a zároveň úctivo napríklad pôsobí filmárom navodená otázka citového či partnerského života autistov. Silvia a Milan, ktorí predstavujú ľahšie formy tohto postihnutia, dokonca absolvujú akési ostýchavé rande, ktoré vám zaručene vykúzli úsmev na tvári.

Film Tak ďaleko, tak blízko mal byť pôvodne dvadsaťminútovkou na objednávku autistického centra Andreas. Jara Vojteka však téma pohltila na celých sedem rokov. Jeho rešpekt a snahu urobiť svojim hrdinom hodnotný a hodnoverný portrét z filmu cítiť, a tak nečakajte v jeho spracovaní žiadne experimenty a vlastne ani závratnú originalitu. Môžete to považovať za skromnosť filmára, ktorý nad svoju tému nechcel príliš vytŕčať. Ale možno aj za nedostatočne využitú príležitosť pohrať sa s filmom aj po formálnej stránke a dostať sa ním tak azda pod kožu ešte širšiemu spektru divákov.

Hodnotenie Pravdy

4 hviezdičky z 5

PREČÍTAJTE SI CELÝ ČÁNOK NA: http://kultura.pravda.sk/film-a-televizia/clanok/350875-recenzia-blizsie-ako-by-sa-mohlo-zdat/

Pin It on Pinterest