Nový film Tak ďaleko, tak blízko režiséra Jara Vojteka a scenáristu Mareka Leščáka vznikajúci sedem rokov, je výnimočným autorským dielom, na aké sme od tejto tvorivej dvojice zvyknutí. Časozberný dokument odhaľuje prirodzený vývoj životných trás štyroch mladých ľudí trpiacich autizmom a ich rodinných príslušníkov. Film však nie je primárne o autizme, je o ľuďoch zápasiacich s bariérou zakorenenou v ich vnútri. Tá sa premieta do vzťahov, do neschopnosti začleniť sa aj napriek túžbe zapadnúť a žiť ako všetci ostatní.

Hrdinsky sa snažia prekonať múr, ktorý ich delí nie len od najbližších, ale i od seba samých. Autisti s rôznymi formami tejto vývinovej poruchy majú spoločné to, že pochádzajú z pomerne dobre situovaných a chápavých rodín. Ich najbližší sú nútení pochybovať o láske svojich detí. Ich svety sú na oddelených planétach, no Vojtekov film dokazuje, že majú k sebe bližšie ako by sa mohlo zdať. Film nemá tendencie odborne objasňovať príčiny, vznik a priebeh choroby, nevystupujú v ňom lekári a predsa pozorovaním získa divák absolútne jasnú predstavu o tejto poruche.

Jednotlivé príbehy podliehajú prirodzenej životnej narácii. Režisér poskytuje protagonistom menší priestor na vyjadrenie v podobe komentára, no nedovoľuje im ľutovať sa. Divák si vytvára názor na základe “odpozorovaných” situácií. Nenápadná kamera zaznamenáva okamihy každodennosti, v ktorých sa ľudia odhaľujú, skladá intímnu mozaiku. Vojtek svojím úprimným realizmom odmýtizoval predstavu o tom ako sa žije s autizmom. Ukazuje, že trpezlivosť a vytrvalosť dokážu mnoho zmeniť.

“Ešte stále máš tmu…?”

Vojtekove a Leščákove manévre veľmi jemne, no absolútne jasne vedú k partnerským a rodinným vzťahom, k otázke, do akej miery sú schopní ľudia s výraznou medziľudskou bariérou priblížiť sa k iným, ale i k sebe samým. Téma prekonávania priepastí, ktoré prehlbujeme úmyselne, či neúmyselne je ústredná. Dvojica sa jej venuje systematicky. Už vo filme Slepé lásky skúmali možnosti zblíženia sa a “normálneho” fungovania rodinných vzorcov u ľudí trpiacich slepotou.

V hranom filme Deti je chorobný status vzťahu rodiča a dieťaťa vynútený okolnosťami, nevyplýva zo zdravotných predispozícií, ale zo sociálneho a citového (ne)zázemia. Vzťahy v rodinách s autistickými deťmi nie sú ani zďaleka ideálne, no Vojtekov pohľad je láskavý, v nepatrnom šere badá krásu, ktorú by vo väčšine pohľadov prevalcoval smútok a beznádej z nevyliečiteľnej choroby. Jeho “autisti” sú veľkými deťmi, túžia po živote, sú smädní a pijú omnoho intenzívnejšie ako my ostatní. Vojtek ich pozoruje s obdivom, “zdravý” človek pri nich pôsobí fádne. Z filmu vyplynie smutný paradox, autisti nie sú chladní, sú schopní nachádzať intenzívne emócie, no nedokážu sa s nimi vysporiadať.

Autori neštylizujú, pozorujú a hľadú situácie, rozhovory, v ktorých protagonisti odhaľujú postoje, vnímanie sveta i hendikepu. Aj keď spod dvier fúka studený prievan a kedykoľvek sa môžu pod náporom vetra rozletieť, cítime útulné zázemie, rodinu a autentickosť vzťahov, no predovšetkým nádej…

Rodičia sa neobhajujú, priznávajú, že svoje deti v zúfalstve umiestnili do ústavov, no divák je ochotní odpustiť im, pretože sa usilujú o zmenu, konajú. Vojtekovi ľudia sa neodvracajú svetu, idú mu stmhlav v ústrety, bez úľav a výhybiek. Dokázal z nich vydolovať pravdu, byť nenápadný a zároveň neustále prítomný. Autori majú všetko pod kontrolou, ich koncept stojí na premenlivosti života, na náhode a spontánnych rozhovoroch, na bizarnej kráse večných detí. Nachádzajú poetickú metaforickosť i láskavý humor.

Jednoduchá jasnosť a prirodzenosť stojí na presnej selekcii javov. Život je rozmanitý, treba si z neho vedieť vybrať a Vojtek s Leščákom to dokonale vedia. Trpezlivo dali veciam čas, zrástli s pozorovanými javmi a preto z filmu presakuje to najdôležitejšie- človečina.

Tak ďaleko, tak blízko (Slovensko, 2014, 80 minút.)
Réžia: Jaro Vojtek. Scenár: Jaro Vojtek a Marek Leščák

Recenzia bola publikovaná na www.kinema.sk: http://www.kinema.sk/recenzia/37001/tak-daleko-tak-blizko-tak-daleko-tak-blizko.htm

Pin It on Pinterest